… a dážď

Prísť k rozumu a pamäti sa dá aj spôsobom, keď sa človek pozrie sám na seba v spätnom zrkadle. Autor Ján Púček a režisér Robo Horňák chceli poukázať aj na kolektívnu vinu slabosti národa. Zobanie z rúk, pochlebovanie, stádovitosť, sivosť…Z toho všetkého „lieči“ Vlada a Mira Katarína napriek atakom zdravotnej sestry ( Renáta Rundová Horňáková). Zaujímavé postprodukcie na plátne, film odohrávajúci sa v pozadí a v mysliach dvoch hlavných protagonistov, veľmi príbehu pomôže k ucelenosti a dej, ktorý v úvode možno pôsobí trochu rozpačito, postupne nadobúda veľmi zaujímavú a ucelenú kontúru.

Sila príbehu však vynikne až v úplnom závere slovami a piesňou Kataríny, ktorá inscenácii skutočne pridá na význame. Mladá herečka Juliana Hamranová je nevšedným zjavom a svojim subtílnym výzorom, silou osobnosti a energiou výrazu aj kvalitnou bodkou. Aj text, ktorý dostáva do úst, privádza diváka k záveru, že hra …a dážď je inscenáciou výpovednou natoľko, že on sám načrie do svojho vnútra a hľadá…Možno aj seba samého.

Scéna a kostýmy Jakuba Branického, s čierno-bielo karovaným motívom pred zmenou vedomia až po slobodu duše vyjadrenú dokonca aj nápismi na tričku… Obliekanie postavy prezrádza, spev a hudba Mareka Suchožu s textami piesní Olega Pastiera a Petra Lipovského im dáva dušu na javisku.

Človeka tak čaká len svoje vlastné svedomie a neminie ho. Mať teda možnosť napraviť svoje konanie, zmyť aspoň sčasti svoje viny na druhom človeku, býva šancou na nezaplatenie. „Prednovembrová“ tematika s osobnými výpoveďami zaujímavých charakterov, v príbehu hudobníkov je v tomto čase vďačnou témou, no aktuálna je stále. Stále v prípade, ak má človek silu niečo na svojom živote meniť…”