Všade tá rieka ..!

“Lahola žil v dobe vojen a táborov – v jednom z koncentrákov bol tiež. Zažil Povstanie aj to, čo sa po druhej svetovej vojne dialo. „Stal sa dramatikom, pre Slovenské národné divadlo napísal tri hry. Posledná – Atentát – v ktorej priviedol na javisko Ježiša, mu zlomila krk. A odišiel do Izraela,“ pokračovala autorka.

Odišiel z povolením úradov, ale stále túžil po návrate do Československa. V Izraeli, Juhoslávii, Nemecku i Francúzsku, kam ho životné osudy zaviedli. Aj ho kamaráti a známi volali, aby sa vrátil. Bez oficiálneho pozvania neprídem, odmietal. Jeho tvorba reaguje na dobu, v ktorej žil, a na to, čo priniesla.

„Všade tá rieka je o Laholovej púti, ale aj o kamarátstve. O morálnych a etických hodnotách a o tom, ako s nimi narábala doba,“ vysvetlila Viki Janoušková. Príbeh vyrozprávala cez tri postavy. Laholu, ktorého volali Polda, kamaráta a ženu. Hrdinove životné peripetie a konflikty s dobou načrtáva cez priateľstvo s publicistom Jurajom Špitzerom. Ich uvažovanie tvorí príbehovú líniu scénickej kompozície.

Citáty z Laholovho diela – poézie i hier, autobiografické poznámky, citáty z korešpondencie Laholu so Špitzerom či jeho knihy Nechcel som byť Žid – aj to použila Viki Janoušková v hre. Rámcuje ju Dobšinského rozprávka Lomidrevo. „Dobšinského označil za najlepšieho slovenského autora. A hlavne za autora, ktorého postavy ho sprevádzali celou púťou životom. Stále sa k nemu vracal,“ spomenula autorka.

Hru o Leopoldovi Laholovi režijne naštudovala Viera Dubačová. “

“Vierka, režírovať hry venujúce sa životu osobností asi nie je jednoduché… Máte za sebou aj osobnosť Jána Palacha a teraz Lahola. Nie je to príliš veľa štúdia?

Vždy je treba veľa študovať, myslím, že celý život, a aj to je málo… Ján Palach, Leopold Lahola, každý z nich si niesol v sebe lásku k svojmu domovu a zároveň túžbu po dôstojnom živote v slobodnej krajine.

Čiže, čím je predstavenie náročnejším a väčšou výzvou, je pre vás zaujímavejším?

Zaujímajú ma príbehy ľudí, ktoré sú vlastne kúskom mozaiky vo veľkom príbehu našej krajiny…

Spoločne so staršími ľuďmi ste pripravili aj Ionescove Stoličky trochu inak…Dávate do úst postavy skôr jej vlastný život, či výraz tak, aby bola prirodzená ?

Ionescove Stoličky so seniormi bola odpoveď na otázku, ktorú sme si položili: Aký zmysel má ľudský život? Napriek tejto vážnej téme, sme sa neuveriteľne na skúškach zabávali. Naši herci – seniori majú neskutočný zmysel pre humor, životnú iskru a úžasný nadhľad. Oni si svoj vlastný život nosia v sebe, preto sú na javisku tak neuveriteľne uveriteľní. Okrem Ionescových textov sme im dali možnosť vyjadriť sa k aktuálnym témam, ktoré ich trápia.

Pôsobíte prevažne v Banskej Bystrici. Nie je pre vás cestovanie do Bratislavy najmä počas finišovania hry náročné?

Ja potrebujem pohyb, keď cestujem, premýšľam, relaxujem, takže cesty neboli únavné, samozrejme, kým nás neohrozovali snehové kalamity, fujavice, hmly a búrky.

S Viki Janouškovou máte blízky vzťah a spoluprácu. Je pre vás Ticho a spol. akýmsi novým domovom?

Divadlo Ticho a spol. mi bolo vždy blízke, no odkedy som tam skúšala, je mi ešte bližšie. Je vzácnosťou naraziť na ľudí, ktorí podobne uvažujú, cítia, tvoria. Viki dokázala taký priestor nielen vytvoriť, ale si ho aj udržať a na to treba veľkú vnútornú silu a presvedčenie. Cítila som sa tam ako doma.

Získali ste dokonca aj ocenenie za vašu obetavosť. Je dostatočným zadosťučinením vašej celoživotnej náročnej práce?

Toto ocenenie bolo nádhernou bodkou za jednou etapou môjho života. Som stále na ceste, hľadám, skúmam, odkrývam utajené príbehy a vymýšľam k nim divadelné obrazy. Svet neviditeľný je ďaleko zaujímavejší ako ten viditeľný….

Ako by ste teda zhodnotili toto pekné, no najmä náročné obdobie začiatku tohto roku…

Bolo to veľmi intenzívne a tvorivé obdobie…”