Ivan Martinka

Na voľnej nohe: herec, bábkoherec a výtvarný tvorca i realizátor nekonvenčných bábok (pre filmy i divadlá), zakladajúci člen zoskupenia Med a prach, ktoré je súčasťou Platformy nezávislých divadiel pri TICHU…  neúnavný divadelník dušou i telom – a to i v TICHU a spol.

Keď som v roku 2000 pripravoval svoj sólový projekt Šalom alejchem – mier s vami, hľadal som intímny priestor, ktorý by mi dovoľoval z pozície postavy oslovovať divákov, ako spolucestujúcich na zaoceánskom parníku a zároveň by nebol spravovaný chladnokrvným manažérom, mysliacim len na finančný zisk. Bol som si pozrieť predstavenie, vtedy ešte Divadla a. ha., ktoré v priestore dnešného Ticha pracovalo. Veľmi sa mi páčilo – predstavenie, aj priestor. V našom rozhovore Viki Janoušková absolútne chápala, o čo mi ide, vedela, čo obnáša úloha samobežca, ktorý si vymyslí ambiciózny projekt a takmer sám  si ho celý zrealizuje. Moju inscenáciu vzalo „Áháčko“ do svojho repertoáru a hoci som s ňou potom veľa cestoval po Európe, nikde som nemal taký dobrý a slávnostný pocit, ako práve tu.

Jedna vec je, či vás niekde pustia k sebe na návštevu a vec druhá, či vám dovolia, stať sa  súčasťou ich životov, ich tvorby. A to sa v zápätí stalo: Duchovplná rozprávka Miloša Janouška…

Stretol sa výborný tím, vedený režisérom, Dodom Gombárom. Závidel som Pati (Patrícii Garajovej, vtedy Jariabkovej) a duchom (Petrovi Šimunovi a Ondrejovi Kovaľovi), ktorí v hre neustále v trojici rozohrávali množstvo absurdných, vtipných situácií. Ja som hral skamenelého Trolla – zloducha, solitéra. A naozaj som sa cítil osamelo. Bolo až dojímavé, ako to kolegovia vycítili a robili všetko možné, aby som uveril, že som jeden z nich. Hra mala úspech, dobrí duchovia boli zrejme s nami.

Neskôr Divadlo a. ha., ako je známe, zaniklo…

Prešlo pár rokov a volá mi Viki Janoušková. Na stretnutí v kaviarni mi prezradila, že zakladá novú značku – divadlo TICHO a spol. Vravím si: „Skvelé!“

Medzitým sme so skupinkou mojich najlepších priateľov a kolegov sformovali zoskupenie MED A PRACH. Naše Bartimejove pašie – sme vytvorili v priestoroch Ticha, ktoré „akcentuje moment zrodu zvuku, tónu či slova“. Došlo k akémusi fatálnemu spojeniu, keď po viacerých reprízach Pašií, diváci zostali minútu ticho sedieť, až potom sa rozľahol potlesk. Príjemné zimomriavky.

Keď ma Viki oslovila na projekt Všade tá rieka, musel som odmietnuť, kvôli zaneprázdnenosti. Veľmi ma to mrzelo. Ale akoby to nejakí duchovia opäť tak chceli, stali sa nepredvídateľné veci a ja som sa do „Rieky“ vnoril vlastne hneď po premiére. A stále sa do nej vnáram a stále ma to, napriek vážnosti témy, oblažuje.