Zákulisie zvonku: Ako premýšľa dramatik?
(blog č.2 – 21.12.2016)
Približne pred mesiacom som napísal úvodný text k novému blogu, prostredníctvom ktorého sa chcem pozrieť na jednotlivé divadelné profesie.
Základom akéhosi pomyselného divadelného cyklu je podľa mňa dobre napísaná hra. Text, ktorý dal dramatik dokopy, aby ho ďalej dramaturg, režisér a herci mohli predstaviť publiku. Ak je text nezaujímavý, málokedy z neho tvorcovia dostanú niečo pútavé.
Aj napriek tomu, že v súčasnosti už vznikajú aj mnohé autorské inscenácie, kedy režisér prinesie scenár, podľa ktorého sa skúša, alebo inscenácia vzniká kolektívnou tvorbou všetkých zainteresovaných priamo na mieste, úloha dramatika ako autora a nositeľa základnej témy a myšlienky je v divadelnom diele nepostrádateľná.
O troch jednotách a ich porušovaní
Od čias Hamburskej dramaturgie v 18. storočí, za ktorou stojí Gotthold Ephraim Lessing, bol základom „dobre napísanej hry“ tzv. princíp troch jednôt. Ide o jednotu času, miesta a deja. Je to terminus technicus všetkých o’neillov, millerov, williamsov, a ďalších skvelých dramatikov 20. storočia.
„Predstavte si najlepšie hry všetkých čias: Smrť obchodného cestujúceho, Sklený zverinec či Kto sa bojí Virginie Woolfovej?. Všetky tieto hry sa odohrávajú na jednom mieste: v jednej miestnosti alebo v jednej sérii nemeniacich sa miestností. Stále majte na pamäti trojicu jednôt miesta, času a deja“ napísal Troy M. Hughes v článku What’s the Secret to Writing a Great Play?.
V neskoršom období sa však začalo s ohýbaním týchto princípov tak, aby vzniklo niečo nové. Vďaka tomu mohol dramatik vniesť na veci nový pohľad a možno aj trochu zmiasť diváka. Ten sa nad vecami musel začať viac zamýšľať, aby si mozaiku hry poskladal. „Fascinuje ma porušovanie jednoty času v divadle. Ako sa narušovala predtým jednota miesta, tak som chcela narúšať jednotu času,“ hovorí Viki Janoušková, dramatička a zakladateľka divadla Ticho a spol.
Elisabeth Taylorová a Richard Burton vo filmovej adaptácii Kto sa bojí Virginie Woolfovej ? (1966)
Celý blog a samozrejme aj všetky ostatné články si môžete prečítať po registrácii do nášho Kruhu priateľov.
Zákulisie zvonku – nová séria z TICHA a spol.
(blog č.1 – 2.11.2016)
Milujete tie večery, keď môžete nerušene sedieť v divadle a sledovať, čo sa odohráva zároveň na javisku aj vo vašej mysli? Ste z tých, ktorí by si po záverečnom potlesku chceli sadnúť s tvorcami a pýtať sa? Potom ste tu správne. V novej sérii článkov sa spoločne pozrieme za horizont tohto jedného divadelného večera.
Fascinácia divadlom
Sú to asi tri roky, kedy som začal do divadla chodiť intenzívnejšie. Zrazu ma fascinovali dve veci, ktoré som si predtým na divadle neuvedomoval. Tou prvou je krásny, občas naliehavý pocit prchavosti. Divadlo sa odohráva tu a teraz. Tento moment sa už nikdy nezopakuje. Rovnako, ako nikdy nezakúsite prvý bozk s partnerom alebo prvý pohľad na vlastné dieťa. Divadlo je tu hodinu, dve, tri, potom skončí. Ale to, čo sa tam odohrá, je intenzívne.
Vo chvíli, keď sedíte v hľadisku a pozeráte sa na hercov, prežívate veci, ktoré vás v poslednom čase trápia alebo z ktorých sa tešíte. Rovnako sa však zrazu začnú vynárať spomienky, myšlienky, pocity, o ktorých ste ani nevedeli. A keď aj ten prchavý moment divadelného večera odíde, tieto dojmy zostanú.
A to je práve druhá vec, ktorou ma divadlo dostalo – čaro ľudí, ktorí ho tvoria, a ich schopnosť presiahnuť samých seba. Dokážu s vami komunikovať, aj keď vás nepoznajú. Dokážu sa dotknúť hĺbok vašej duše, aj keď vás nikdy nestretli. Vedia vám dať odpovede, aj keď ste sa nepýtali, alebo naopak, vložiť vám do mysle nové otázky. To je to prastaré kúzlo divadla, vďaka ktorému je tých 650, 100 či 20 ľudí v publiku súčasťou niečoho väčšieho.
Keď divadlo zanechá viac než len zážitok
Po každom novom predstavení som si večer čítal bulletiny, aby som pochopil kontext inscenácie a hľadal cestičky, ktorými sa vydal autor pri písaní. Nechal som sa do noci unášať textom hry a pýtal sa, prečo to napísal práve takto, prečo nie inak. Premýšľal som a diskutoval o tom, čo chcel týmto gestom herec povedať, prečo to nespravil inak. Išiel som na predstavenie znova, aby som pochopil detaily, ktoré dávali celku zmysel.
A tak som začal mať viac otázok ako odpovedí. Ako laik som však nemal možnosť pozrieť sa, ako to skutočne vyzerá za oponou – či už reálnou alebo pomyselnou. Teda, až donedávna. V septembri som sa dostal k spolupráci s divadlom Ticho a spol., a tak môžem teraz začať pozerať aj do zákulisia a hľadať odpovede.
Viete, divadelná inscenácia nie je žiaden polotovar. My, diváci, sa dostávame do kontaktu s výsledným produktom. Od siedmej večer sledujem hercov a ich výkony, hodnotím scénu, počúvam hudbu. A tak nejako tuším, že všetko je výsledkom dlhých hodín práce niekedy väčšieho, inokedy menšieho tímu ľudí. Ľudí, ktorí z kúskov svojich duší skladajú novú, dovtedy neexistujúcu dušu inscenácie.
Za jedným predstavením, ktoré si v stredu večer pozriem vo svojom obľúbenom divadle, sa musia predsa skrývať dlhé rozhovory, vyčerpávajúce skúšky, niekoľkotýždňový stres, nekonečné hľadanie, vyjednávanie a skúmanie. Ale aj hnev, nezhody, následné udobrenia a nové vzťahy či skúsenosti. V tej hodine či dvoch nevidím ako divák len pekne spracovaný príbeh jedného textu známeho alebo menej známeho dramatika. Mám možnosť pocítiť túžby, radosti či obavy hercov, režiséra, dramaturga, scénografa, skladateľa, a všetkých, ktorí sa na tomto tvorivom procese podieľajú.
Čo všetko ma bude zaujímať ?
Aj keď hercov vidí na javisku každý, a mnohí aj ako laici dokážeme ich výkon zhodnotiť, pri ostatných vyššie menovaných je to náročnejšie. Neviem povedať, ako dostatočne či nedostatočne svoju úlohu splnili. Čo má vlastne na starosti záhadná postava zvaná dramaturg? Nad čím a ako premýšľa scénograf, keď vidí text hry? Ako sa herci stotožňujú so svojou postavou, a čo ak im postava nesedí? Aké metódy používa režisér, aby hercov navnadil nasledovať svoje predstavy?
O toto všetko by som sa chcel s vami podeliť v novej sérii článkov a úvah, ktoré týmto úvodom súšťame. Budem chodiť po divadle a budem sa pýtať. Predstavím vám jeden deň v živote dramaturga. Pozrieme sa na zrod divadelnej hry. Skúsim nájsť ten bod, kde sa stretáva kreativita písaného textu s praktickosťou technického riešenia scénografie. Poodkryjem cestu hercov od “čítačky” po prežívanie svojej postavy.
Verím však, že tam táto séria ešte neskončí. Pravdepodobne sa totiž nespýtam na všetko, čo vás zaujíma. Máte aj vy otázky z divadelného prostredia, na ktoré ste ešte nedostali odpoveď? Nosíte v hlave divadelné pojmy, ktoré vám nič nehovoria? Dajte mi vedieť na michal.tomek@tichoaspol.sk. Ja vaše otázky skúsim spracovať a spolu budeme zas vedieť o kúsok viac.